..:::::Na týchto stránkach je povolené sťahovať len REGISTROVANÝM užívateľom:::::..
Veškeré príspevky odkazujú na iné servery. Fórum nenesie zodpovednosť za vložené príspevky!!!

Horolezecké zaujímavosti

Používateľov profilový obrázok
deejaymato22
Administrátor
Administrátor
Príspevky: 309
synod2018.pl
Dátum registrácie: Sobota, 11. Júna 2011, 13:20
Been thanked: 3 times
Status: Nepripojený

Ocenenia

Re: Horolezecké zaujímavosti

Príspevok od používateľa deejaymato22 »

Budúcnosť festivalu horských filmov v Poprade je neistá

Obrázok
Mária Hámorová.
Už tohtoročný rozpočet festivalu s dotáciou od mesta Poprad 9 000 eur bol napätý. Mesto dá na festival na budúci rok už len 5 000 eur.

POPRAD. Budúcnosť Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade je po dnešnom schválení rozpočtu mesta Poprad otázna.

Poslanci schválili pre Nadáciu Horský film, ktorá festival organizuje, na budúci rok dotáciu 5 000 eur. Ešte tohto roku bola dotácia 9 000 eur, v roku 1998 pritom mesto podporovalo festival sumou viac ako 13 000 eur.

„Sme radi, že sme dostali aspoň túto sumu, ale v súčasnosti je situácia veľmi zlá, už tohto roku bol rozpočet festivalu veľmi napätý. Budúcnosť festivalu je veľmi otázna,“ uviedla pre SITA riaditeľka festivalu Mária Hámorová.

Nadácia Horský film je jediná inštitúcia, ktorá dostane od mesta dotáciu na kultúrne podujatia v Poprade v roku 2012.

V situácii, keď festival nebude mať garantované určité peniaze, nemôže sa podľa Hámorovej uchádzať ani o granty a dotácie z iných zdrojov. V súčasnosti zvažuje Mária Hámorová zotrvanie vo funkcii riaditeľky festivalu.

Druhým riešením je zorganizovanie 20. ročníka medzinárodného festivalu horských filmov v krízovom režime, čo znamená radikálne škrty v programe.

Ako príklad uviedla obmedzenie programu, tlačovín, zrušenie lezeckej súťaže, zasadnutia Medzinárodnej aliancie pre horský film, výrazné obmedzenie hostí festivalu.

„Možno požiadam ľudí, či sú ochotní robiť zadarmo. Alebo budeme vysielať filmy v pôvodnom znení?“ zauvažovala Hámorová. Sponzori majú podľa nej až príliš ďaleko do Popradu.

Zatiaľ nechce pripustiť myšlienku, aby sa jubilejný 20. ročník festivalu neuskutočnil, aj keď by sa podľa nej tomu niektorí možno potešili.

„Je jednoduché vypadnúť zo štruktúr, ale dostať sa tam späť by bolo výrazne ťažšie,“ uviedla Hámorová.

Medzinárodný festival horských filmov v Poprade je členom Medzinárodnej aliancie pre horský film, ktorá združuje najvýznamnejšie festivaly horských filmov na svete.

Čítajte viac: http://korzar.sme.sk/c/6172114/buducnos ... z1fsFiWUzQ
Obrázok

Kde sú tie časy ked to ešte stálo aspoň za h***o...
Používateľov profilový obrázok
deejaymato22
Administrátor
Administrátor
Príspevky: 309
Dátum registrácie: Sobota, 11. Júna 2011, 13:20
Been thanked: 3 times
Status: Nepripojený

Ocenenia

Re: Horolezecké zaujímavosti

Príspevok od používateľa deejaymato22 »

Legendárna lezkyňa Lynn Hill: Lezenie je meditácia
Obrázok
Aj vďaka nej sa lezkyne - ženy na skale vyrovnali mužom. Útla drobná Američanka je lezeckou legendou a dlho patrila k najlepším na svete. LYNN HILL prišla do Bratislavy na festival Hory a mesto.
Kopec čiže Hill. Pre lezkyňu ideálne priezvisko, nie?
A v španielčine sa to ešte rýmuje – Carolynn Hill, Lina Carolina. To je moje alter ego, cítim sa totiž napoly Američanka a napoly Európanka.
Naživo ste ešte drobnejšia ako na fotografiách. Pre lezenie výhoda či hendikep?
Dobrého lezca nerobí výška. Tá môže, ale nemusí byť výhodou. Určite je podstatnejšie, či máte ohybné telo, silné prsty a či viete byť v dokonalom súlade s vlastným telom. Lezectvo je akási hra s gravitáciou. A ja tvrdím, že mnohé lezkyne, hoci sú slabšie, v schopnosti rovnováhy tromfnú mužov.
Lezci a lezkyne
Koľko žien liezlo, keď ste začínali?
V polovici sedemdesiatych rokov málo, dnes je ich neporovnateľne viac.
Mnohí vravia, že hlavne vašou zásluhou.
Vždy je fajn mať vzory. Známe a viditeľné osobnosti, kohosi, kto posúva hranice a vraví: Yes, we can. Takýmto vzorom pre lezkyne som asi bola ja. Ale to nie zámerne, to som si uvedomila spätne.
Čo bolo tým prelomom?
Asi keď som zvládla vyliezť legendárnu cestu Nos na skale El Capitan v Yosemitoch. Dôležité bolo, že som nebola prvá žena, ale vôbec prvý lezec, čo také niečo dokázal. Tým som naraz ukázala, že ženy môžu byť lepšie lezkyne ako si vôbec muži dokázali predstaviť.
Mnohí predtým snívali a rozprávali, že raz vylezú Nos, no málokto to skúsil, a ak, tak zlyhal. Ja som to dokázala ako tridsaťtriročná v roku 1993. Za sebou som mala dvadsať rokov lezenia a skúsenosti na žulových trhlinách, čo vtedy nemal hocikto. Takže asi aj preto som práve ja uspela.
Prví lezci v Kalifornii
Chceli ste dokázať nemožné alebo to iba vyskúšať?
Ísť tam s otvorenou mysľou bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť. Čokoľvek očakávať by mi iba zväzovalo ruky. Všetci si predsa mysleli, že pokoriť Nos voľným spôsobom je nemožné, či za hranicou vtedajších možností. Boli to ešte také romantické časy. Ani výstroj sme nemali bohvieaký, pre nás bol drahý.
Pamätáte sa na začiatky lezectva v Kalifornii. Kto bol tým typickým lezcom v sedemdesiatych rokoch?
Tak to skúsme porovnať - u vás liezol kto?
Zaujímavé, že v Československu za socializmu liezlo aj veľa študentov matematiky a fyziky. To boli ľudia s trochu nekonvenčným myslením.
Vidíte, a v USA to bolo v čomsi podobné. Aj u nás sa stávali lezcami nonkonformní ľudia, ktorí pred konzumným životom dávali prednosť slobode. Pacifizmus, život podľa prírody, spochybňovanie autorít – to všetko súviselo s lezectvom, najmä v južnej Kalifornii, kde doznievalo hnutie flower power.
Po skalách lozili hippies?
Aj. Ja sa s hodnotami hippies stotožňujem, pretože ma formovali. Hoci v šesťdesiatych rokoch som bola iba dieťa, veľa som o nich počúvala neskôr - protesty proti vietnamskej vojne, za práva žien a veľa iného...
Lezci, podobne ako hippies, tiež inklinovali inému ako materialistickému pohľadu na život, spochybňovali autority a vždy sa pýtali, či spoločenská norma dáva zmysel, alebo nie. Je pravidlo opodstatnené? Ak áno, pokojne ho rešpektujme, ak nie, robme veci po svojom.
Inými slovami, kašleme na zákazy a lezieme si kade chceme?
Nemali sme na výber. Museli sme liezť, niekde nocovať a táboriť, a to často znamenalo porušovať zákazy. Hranice sa pritom posúvajú. Kedysi bolo na hrane lezenie, dnes je ilegálny BASE jumping, extrémny šport, keď skáčete s padákmi z mostov či z budov. Napokon, ani lyžovať nemôžete hocikde.
Ale ak ste výborný lezec, poznáte svoje možnosti a terén, myslím, že by ste mali mať možnosť vziať riziko slobodne do vlastných rúk. Je to predsa váš život. Pravidlo má totiž zmysel iba ak rešpektuje práva druhých. Zákazy škodiť prírode sú zmysluplné, ale zákazy zväzujúce slobodu treba podrobovať kritike.

Obrázok
Čo lezectvo dnes? Je v tom ešte niečo nekonvenčné?
Myslím, že áno. Mentalita lezca je stále v čomsi zvláštna.
Len keď si otvoríte lezecké webové stránky a čítate diskusie, vyzerá to trochu inak. Lezenie pripomína hobby plné cenoviek a technických detailov, akoby šlo v prvom rade o výkon a hipisácke ideály vyšumeli.
Iste, čím je šport populárnejší, tým viac sa prirodzene približuje väčšinovej spoločnosti. Jedným z dôvodov sú umelé lezecké steny. Tam už viac ako na ume a stratégii záleží na sile a obratnosti. Rešpektujem súťaže, ale príroda a dobrodružstvo je predsa niečo iné. Aspoň práve to k lezectvu priviedlo mňa.
Rodičia nič nevedeli
Ako ste začínali?
Ako mladá som netušila, že lezectvo je šport. Splývalo mi s horolezectvom, predstavovala som si výpravy, čo idú s batohmi na pol roka do Himalájí. Bolo to však vzrušujúce. Veď dobyť Mount Everest vtedy bolo ako letieť na Mesiac!

Obrázok
Kde ste liezli prvýkrát?
Keď som mala štrnásť, na skalu ma vzala staršia sestra. Trochu som sa bála, nie je veľa športov, kde sa učíte predovšetkým pádmi. A hneď ten prvýkrát to mohlo dopadnúť zle. Moja druhá sestra zabudla na inštrukcie a začala liezť bez istenia – pri páde sa mohla zabiť. To bolo prvý a poslednýkrát čo s nami liezla.
Čo na to rodičia?
Myslíte, že o tom vedeli? (Smiech.) Mala som liberálnych rodičov, ale tí netušili, že lezieme po skalách. Bolo to dobrodružstvo. Stále si pamätám ako voňal les keď sa končil náš prvý lezecký deň. Hoci aj pri dome sme mali les, toto bolo iné.
Únik z mesta?
Určite, ale aj veľa iných vecí. Zvedavosť, krása, výzva používať telo novým, nezvyčajným spôsobom. Okolo seba máme množstvo ľahkých ciest, tie ma však nezaujímajú. Moja cesta je ísť priamo nahor. Na lezení je hlavne fajn, že je vždy iné. Nie je ako gymnastika, neopakujete rovnaké pohyby.
Ďalšia vec je príroda. Miesta ako Joshua Tree sú prírodným zázrakom, skaly tvarované ako sochy sú pre mňa formou umenia. A majú svoju históriu. V Amerike mnoho lezeckých lokalít prirodzene súviselo s Indiánmi. Každá veľká skala priťahovala ľudí, ponúkala úkryt, vodu a podobne.
Dnes na týchto miestach natrafíte na steny popísané piktogramami a v zemi nachádzate hroty indiánskych šípov. Sú to vlastne stále kultové miesta. Kedysi sa tam stretávali Indiáni a možno bubnovali. My prichádzame stáročia po nich a máme vlastné, moderné rituály – tiež zapaľujeme vatry, rozprávame príbehy...

Obrázok
Čo sa za tých tridsať rokov v lezectve najviac zmenilo?
V začiatkoch sa chodilo s batohmi do hôr s cieľom vyšplhať sa na vrchol akýmkoľvek spôsobom. Potom sa ľudia začali zaujímať o technické steny, rýchlosť a štýl lezenia. Vtedy prišla aj moja generácia, takzvaní free climberi.
Môžete to priblížiť?
Free climb nie je lezenie bez istenia, aj keď si to mnohí myslia. Pre prípad pádu máme lano, no šplhanie má prísnu etiku. Ak free climber skĺzne alebo sa unaví, nesmie si oddýchnuť, dotknúť sa lana, ani na ňom visieť. Musí sa vrátiť dolu na zem a začať odznovu. Prekonať tak náročné úseky je preto vždy veľká výzva.
To je free climb. Čo prišlo potom?
Obrovským prelomom bolo športové lezectvo. Odrazu ľudia prijali, že na stene môžu zastavovať, oddychovať, trénovať. Mnohí lezci starej školy však na to hľadeli zvrchu, pre nich to bol podvod.
A pre vás?
V roku 1984 táto ešte veľmi kontroverzná otázka rozdeľovala amerických lezcov na tradicionalistov a zástancov novej éry. A v tom čase som vystúpila na zraze alpinistov s tým, že na športovom lezení nie je nič kacírske. Na určitej úrovni obtiažnosti jednoducho nemá zmysel po každom nepodarenom pokuse vracať sa naspäť na zem. Je lepšie zostať na problémovom mieste a trénovať.
Meditácia na skale
Na čo pri lezení myslíte?
Skala je vnem, ktorý ovláda celú moju pozornosť. Snažím sa však robiť veci čo najjednoduchšie a byť čo najviac uvoľnená. Mám rada, ak sa mi podarí prekonávať náročné situácie s ľahkosťou. A veľmi dôležitá je trpezlivosť.
V čom?
Musíte mať v hlave cestu, predtým, než sa ňou pustíte. Mozog je ako počítač. Kalkuluje veci, ktoré si nestačíte uvedomovať, dejú sa bleskovo. No niekedy predsa musíte mozgu dopriať zlomok času.
Trpezlivosť je práve schopnosť vystihnúť moment, keď si myseľ projektuje, kde sa ocitnú vaše ruky a vtedy treba chvíľu počkať – kým príde istota, že ste naozaj pripravený. Ak teda chcete uspieť a nechcete spadnúť zo steny, musíte si nájsť čas spojiť sa so sebou samým – podobne ako pri meditácii.
Meditácia? Pod tým si skôr predstavujem ľudí, ako sedia a hučia „ooom“.
Nazvime to meditácia v pohybe. Jednoduchosť je princípom lezenia aj meditácie. Je to stav mysle, keď existujete len vy, stena a pohyb. Zabudnete na všetky životné tlaky a problémy, je to veľmi čisté a jednoduché.
Hippies a reklama?
Zlezme radšej na zem. Čím sa vlastne živíte?
Ak chcete peniaze, musíte pracovať. Ak sa chcete živiť ako lezec, musíte prísť na to, ako to vymyslieť, aby lezenie pracovalo pre vás. A ak budete fakt dobrý, tak vám začnú platiť. Môžu vás obklopiť štáby, filmovať vaše výkony a predávať dévedéčka. Alebo sa ozvú sponzori, napríklad výrobcovia outdoorového oblečenia.
Mali ste niekedy obyčajné zamestnanie?
Iste. Na univerzite som popri štúdiu biológie predávala v pizzérii alebo v obchode s nábytkom. Potom som zistila, že si viem privyrobiť aj zábavnejším spôsobom. Napríklad šplhaním cez balón pre jednu televíznu šou.
Odkedy vás živí iba lezenie?
Od roku 1989, keď ma oslovil výrobca lezeckej obuvi.
Dá sa to aj inak ako reklamou?
Reklama je zaužívaný, hoci nie jediný spôsob obživy. Mne sa páči, ako to funguje v Európe. Tu výrobcovia dávajú peniaze lezcom na to, čo majú robiť, teda liezť. A veľa od nich nechcú, možno len občas sa ukázať na akcii.
V Amerike je lezenie omnoho komercionalizovanejšie. Keď som mala pre firmu tridsať prezentácií ročne, dopadlo to tak, že som cestovala a prednášala po celých Štátoch. Na lezenie nezostával čas.
Americkým problémom sú aj súdne spory – lezectvo je nebezpečný šport a žaloby po nehodách môžu firmy zruinovať. Známy je prípad človeka, ktorý vypadol zo zle utiahnutej sedačky a zomrel pred očami vlastnej ženy. Bol to právnik a rodina žalovala výrobcu, ktorý, vyčerpaný súdom, radšej firmu predal.
Začínali ste s ideálmi, ako bolo spolužitie s prírodou a protest proti konzumu. Dnes ako športovkyňa propagujete komerčné značky. Nie je v tom rozpor?
Realita je taká, že marketing funguje. Firmy podporujú športovcov, ale nezneužívajú ich. Podporujú nás z vlastnej dobrej vôle.
Prečo by to robili?
Ak si všimnete, dnešné firmy známych lezcov až tak veľmi nepotrebujú. Vidno to z reklamných katalógov, kde nájdete dva druhy fotografií. Na jednej známe tváre, na druhej anonymní zákazníci.
Digitálne fotografie a video po roku 2000 zmenili aj marketing. Už nie profesionálni fotografi, ale sami zákazníci firmám poskytujú súkromné zábery zo svojich výletov. A na druhej strane, aj lezci sa do veľkej miery propagujú sami, nijaká firma vám imidž nevyrobí zo vzduchu. Profesionál sa okrem lezenia musí vedieť prezentovať. Byť inšpiratívny, rozprávať, fotografovať, filmovať.

Obrázok
Leziete opatrnejšie, odkedy máte dieťa?
Určite menej riskujem. Nikdy som sa nedala na horolezectvo, kde hrozia nepredvídateľné faktory ako počasie. Na dlhšie výlety nechodím, cnie sa mi za synom. Dieťa v mojom živote prišlo neskoro, do štyridsiatky som bola stále zaneprázdnená. Teraz chcem byť dobrou matkou.
Budete liezť v šesťdesiatke?
Mám päťdesiatjeden rokov a už sa naozaj nepotrebujem predvádzať po najťažších cestách. Užívam si pomalšie, plynulejšie lezenie. A svoje skúsenosti sa snažím odovzdávať.
Ako mladá som skôr veľa počúvala iných, nemala som toľko sebavedomia ani pocit, že mám toho veľa čo povedať. Dnes som to ja, kto rozpráva mladším, v ktorých vidím seba, aká som bývala. Nechcem však ľudí zabávať, nechcem im hovoriť to, čo chcú počuť.
Cítite nostalgiu za starými časmi?
Jasné. Práve včera mi myseľ pred spánkom premietala celý život. Vtedy sa stáva, že vidím miesta, kde sme liezli, a to vždy poobede – v zlatom čase dňa.
Čo vlastne robí dobrého lezca?
Kombinácia mnohých vlastností. Psychických, fyzických a musí v tom byť vášeň. Mnohí volia ľahšiu cestu – upravený, jednoduchý život, auto, peniaze, konzum. No lezci nebývajú materialisti. To, čo ich zaujíma, je kvalita skúseností a to, čo sami vytvárajú, namiesto konzumovania výtvorov iných. Sú to dynamickí ľudia zodpovední za svoje činy. Lebo v živote je to ako na stene – za chyby platíte.


Čítajte viac: http://primar.sme.sk/c/6339974/legendar ... z1uh0a4tBL
Obrázok

Kde sú tie časy ked to ešte stálo aspoň za h***o...
Napísať odpoveď

Návrat na "Outdoor Sports / Outdoor športy"